(Titulky k videu možno zapnúť v prehrávači YouTube vpravo dole na paneli s menu.)
Pri sčítaniach ľudu v období prvej československej republiky sa začalo zisťovať národnostné zloženie obyvateľov a to na základe materinského jazyka. Sčítanie tak dávalo možnosť národnostného sebaurčenia v rámci štátnych hraníc, popri tom však určitým spôsobom nútilo ľudí vybrať si konkrétnu národnosť.
Čo však otázka o národnosti a jazyku nezohľadňovala, boli napríklad zmiešané manželstvá a rodiny, ktoré predstavovali v mestách a jazykovo zmiešaných regiónoch skôr pravidlo než výnimku. Tie boli nútené vybrať si jedno alebo druhé, hoci práve zmiešané manželstvá boli jasným dôkazom vitálneho spolužitia národnostných skupín.
Do roku 1938 malo prihlásenie sa k národnosti len taký význam, aký mu dotyčný človek dal. Vo verejnom živote nemuselo byť na prvý pohľad zrejmé, kto je Čech, Slovák, Nemec, Maďar, Žid, Poliak či Rusín. Národnostnú príslušnosť bolo možné spozorovať podľa individuálneho zapojenia do národnostne rozlíšených organizácií.
Od rokov 1938/39 však národnostná identita nepredvídateľným spôsobom rozhodovala o existencii každého jednotlivca. Pre mnohých ľudí bolo rovnako ako predtým prirodzené, kam „patria“. Pre iných predstavovala povinnosť zvoliť si národnosť veľkú dilemu. Pre rasovo prenasledované skupiny ako Židia a Rómovia znamenala pridelená príslušnosť rozsudok smrti.
Na základe dohody medzi Nemeckou ríšou a Československom vznikla pre časť obyvateľov pohraničia a neskôr zriadeného Protektorátu Čechy a Morava možnosť optovať, teda vybrať si štátnu príslušnosť podľa národnosti. Toto bol obzvlášť relevantný krok pre dvojjazyčných ľudí a zmiešané česko-nemecké rodiny, teda pre značnú časť československých obyvateľov, pretože zvoliť si patričnú národnosť malo svoje politické a pragmatické dôvody. V tej dobe však nebolo zďaleka jasné, aké dôsledky táto voľba prinesie.