(Titulky k videu možno zapnúť v prehrávači YouTube vpravo dole na paneli s menu.)
Pri sčítaní ľudu v roku 1930 sa k nemeckej národnosti prihlásilo okolo 20 % obyvateľov Brna. Nemecké obyvateľstvo bolo najhustejšie v centre mesta, na predmestiach dominovala čeština a v okolí bolo niekoľko nemeckých jazykových ostrovov. Nielenže mnohí ľudia boli vyslovene dvojjazyční, no základná dvojjazyčnosť bola v mestskom spolužití pravidlom.
Od konca 19. storočia vládla v Brne určitá kultúrna súťaživosť medzi oboma jazykovými skupinami – povedzme v divadelnom živote, športových kluboch a spolkoch – spravidla v mierovom duchu. Pre mnohých hrala národnosť len vedľajšiu rolu.
Po Mníchovskej dohode a nacistickej okupácii Čiech a Moravy sa jasnejšie oddelili jazykové skupiny. „Nemeckú kultúru“ jednoznačne uprednostňovali a češtinu ako jazyk silne potláčali. Mierové spolužitie bolo stále možné v malom susedskom kontexte. Významnú brnenskú židovskú komunitu pod vplyvom nemeckého nacizmu tak ako všade inde dôsledne marginalizovali, prenasledovali a vyvraždili, čo v tomto meste zmenilo zloženie a kultúrny profil „nemeckého meštianstva“.
Krátko po oslobodení Červenou armádou 26. apríla 1945 a po oficiálnom konci vojny bolo zostávajúce nemecké obyvateľstvo najprv počas návštevy Edvarda Beneša dňa 12. mája internované v školách, zakrátko ich prepustili, napokon ich však 31. mája vyhnali z mesta smerom ku hranici s Rakúskom (viď film Vyhnanie).